Zlatý exil, tristné návraty

 

Alain Mabanckou je spisovateľ, pôvodom z Konga a Francúzska. Vyštudoval v Paríži, pôsobí v USA, získal viaceré ceny. V dielach je apoštolom nechcených odchodov a chcených návratov. Keď sa vrátil po rokoch do Konga, pýtali sa ho už po pár dňoch, kedy ide späť. Späť tam, kde uspel. Tu úspech nerastie. Raj je inde. Myslím, že podobný osud postihol i našich najvýraznejších europoslancov.

Odišli jedného dňa. Kým úradovali v Bruseili či Štrasburgu, viac sme tu hovorili o ich platoch ako o ich činnosti. Vrátili sa, aby zapôsobili. Ale nastalo ne quid nimis, menej je viac.  Kto však pozná mieru? Síce vyzbrojení európskosťou i vycibreným talentom, už doma nezapadli. Ako keby sa ich pýtali : ozaj, kedy ideš späť? A tak pristupovali voliči pri urnách. "Loin des yeux, loin du coeur", čo oči nevidia, srdce nebolí. Ich mohutná prítomnosť posledné mesiace nestačila. V Bratislave i v Žiline sa uvedená téza potvrdila do bodky. Brusel je zlatá klientka. 

friedrich_solitary-tree.jpg

Osamotený strom. 1821, Caspard David Friedrich, National gallery, Berlin

 

čo bolo už nie je, čo má prísť, ešte nevidím

A posuniem to ešte ďalej. Veľa mladých Slovákov už emigrovalo. Niektorí sa uchytili ako dobrá pracovná sila a sú spokojní. Ich presvedčenie stúplo po dvoch posledných návštevách doma na Slovensku. Iní, napr. s vysokoškolským vzdelaním sa uchytili tiež. Ale nie tam, kde chceli. Ale tam, kde by mladí Nemec či Francúz nikdy nešiel. Aspoň nie po škole. Viem, že by aj zostali...jedni však už majú deti, druhí zas úvery...peniaze sú tak prvoradé. A napokon po čase - keď už sa nazbierajú - už môžu byť druhoradé. Ale čo doma? Návrat nemožný. Ako Remarquova stratená generácia, ako Alfred de Musset a jeho bolesti dieťaťa jedného storočia: čo bolo už nie je, čo má prísť, ešte nevidím. 

Na mojej prezentácii v Košiciach som stretol päť žien. Ani jedna z nich nemá svoje dieťa doma. Všetky by chceli. Aspoň do tristo kilometrov. Vraj tu nemajú uplatnenie. Ani jeden z nich v zahraničí nerobí to, čo chcel. Naša krajina pácha kultúrnu samovraždu.   

Inokedy sa chodilo von, lebo Vás vyhnal režim za názory (Victor Hugo v Guernesy, náš disent a pod.), späť sa zväčša vracali s radosťou. Domovina. Dnes mladých krajina za názory priamo nevyženie. Vyženie ich nepriamo - neposkytne im podmienky. Počujem to všade, na chodbách, európskych fórách, od študentov : ak nemáš u nás kontakt, zabudni na dobrú prácu. Radca Napoleona: miesto je obsadené skôr, ako je uvoľnené. Túžba zostať absentuje. Nedôvera v inštitúcie stúpa. Sila na vzbruru nie je. A na výber je jeden exil alebo druhý. To je tá naša "choroba storočia", to Mussetove mal du siècle.

lj

 

 

Publikoval:

Radio AKTUÁL - naživo

Talk show Zuzany MARTINÁKOVEJ

PARIS SORBONNE - doktorát - Promócie

7h ceremoniál a záverečná párty

jún v TA3 - 2. kolo FR voľby

Politika, ženy, literatúra a školy.

máj - V talk show Lukáša Milana

Viac ako 40 min. Stav krajiny-savoir-vivre-sorbonne

apríl TA3 - voľby prezidenta

V relácii Téma dňa Vladimíra Lichvára. 1.kolo

jan-feb-mar Cannes - St.Tropez

Prvý film - prípravy scenár a produkcia.