Promočný príhovor - 5 rokov po - viac ako aktuálne

Od roku 1989 kričíme: pomóc, je tu rakovina.
A príde lekár minister: "nech sa páči, ibubrofén 400". 

Roky plynú a tu je obraz nášho školstva v európskom i svetovom rozmere.

Azda málo aktuálne? Západné krajiny umiestňujú rozpočet pre školstvo na prvé priečky. U nás skôr poradie : robotník - učiteľ - žiak. Estetické zásahy nepomáhajú. Minister musí byť revolucionár. A tí sa nevzdavajú. V boji buď víťazia, alebo pominú zo sveta pozemského. Na Sorbonne sa oháňame stále právami, doma zas bičujeme študentvo výlučne úlohami. Učiteľ je vyhorený do pár rokov, zlikviduje sa mimoškolskými aktivitami, aby...aby prežil. Tituly sa dnes rozdávajú ako klobásy na smeráckych mítingoch. Chodia tam iba pre klobásy, pardon, pre titul. Dobrí žiaci brutálne trpia. Jedni chcú ísť vysoko a žiť na úrovni, píšu a pracujú ako napoleonove včely, a druhí si zas nechajú vypracovať práce alebo niečo skomolia a prejdú. Keď obaja skončia, spoločnosť ich privíta ako dva zemiaky na seba sa podobajúce. Začínajú odznova. Nemá to ani hlavu, ani pätu!

Načože veru nám je vysokoškolské vzdelanie? Za 20 rokov nikto u nás tento fenomén nevysvetlil! 

Nech sa páči, spät do roku 2005. Príhovor som písal asi i desať dní, desaťkrát prepisoval a chcel pohltiť dušu a zmýšľanie všetkých. Na starom blogu sa v priebehu 5-tich rokov dostal do top 3 najčítanejších. Ani sa nečudujem.

Krátky text napísaný po príhovore:

Slová prezidenta Spoločnosti Sigmunda FREUDA na Slovensku, PhDr. Milana KRANKUSA, PhD. našli svoju odozvu po odznení môjho príhovoru. PhDr. Krankus, PhD, je filozof, zaoberá sa psychoanalýzou (preložil početné Freudove knihy na slovenskom knižnom trhu) a je jedným zo žijúcich intelektuálov na Slovensku. Vyjadril sa o nepochopení významu univerzitných štúdií na Slovensku a prízvukoval, že slovenskému ľudu ich význam a prínos zatiaľ ešte nikto nevysvetlil. Po mojom promočnom príhovore pred približne 400 ľuďmi za mnou prišli 6-8 osôb vo veku viac ako 50 rokov. Podali ruku, pogratulovali, lebo "sa nám to páčilo" s poznámkou : "prepáčte, dovolím si spýtať sa Vás: písali ste to sám?". Kým druhá kategória gratulujúcich tzv. "mladej generácie" podotkla : "super, vidno, že si sa s tým pohral" alebo "Lubo, aj som sa zasmiala, aj vážne zamyslela a som motivovaná". Na prvé som reagoval nekompromisne: "Áno, sám, káždé slovo" a na druhé : "ďakujem, to ma veľmi teší!". Úžasná skúsenosť. Smutné z hľadiska podceňovania schopností slovenského študenta na jednej strane, milé až priam radostné z hľadiska ocenenia rovesníkov. Napokon, aj tieto fenomény sú implicitne rozpitvané v doleuvedenom príhovore. Príjemné čítanie.

PRÍHOVOR ĽUBOMÍRA JANČOKA V MENE ŠTUDENTSKEJ OBCE
POČAS PROMÓCIE DŇA 29. FEBRUÁRA 2008 O 13.00H V AULE
UNIVERZITY KOMENSKEHO V BRATISLAVE

Vaša Magnificencia,
Vaša Spektabilita,
Vaše honorability,
Ctení pracovníci univerzity,
Drahí rodičia, starí rodičia, rodinní príslušníci,
Ctení spolužiaci,

Nadišiel deň, na ktorý sme čakali s pokorou. V ťažkých situáciách druhých, tretích a posledných pokusov vedúcich k získaniu skúšky, v situáciách , kde získanie každého kreditu bolo posunom, aj keď niekedy len korytnačím, tak myšlienka na slávnostný akt prijatia diplomu bola v tej chvíli pominuteľnou. Tackajúc sa od jednej brigády k druhej, tráviac letá v pracovnom nasadení pre lepší život počas akademického roka, s napätím prežívajúc skúškové obdobia mesiacov december-január, máj a jún...každý z nás to dôveryhodne pozná. Dnes sme tu, ale nie všetci. Niektorí z nás bojové pole opustili.

V porovnaní so súčasnými študentami v prvom, druhom a treťom roku štúdia bol pre nás údel zodpovednosti väčší, keďže Bolonská deklarácia o trojstupňovom systéme štúdia sa na nás ešte nevzťahovala. Už nástup na jednotlivé fakulty a vízia získania diplomu bola pre nás možná len za predpokladu, že vytrváme 4 až päť rokov, prípadne viac. Nemusím pripomínať, že prípadné ukončenie štúdia vo štvrtom alebo piatom ročníku (a takých študentov sú ročne desiatky) by sa pre nás pretavilo na obyčajnú prázdnotu ničnemajúceho študenta. Kým dnes, titul Bc. je udelený po troch rokoch štúdia s následnou možnosťou pokračovať, príp. zmeniť akademické teritórium.

S hrdosťou sa môžeme prirovnať k Santiagovej svedomitosti a odhodlanosti z Hemingwayovho románu Starec a more. Určite viete, že starec si dal za cieľ uloviť veľkú rybu. My sme mali za cieľ vyštudovať v najväčšej akademickej ustanovzni na Slovensku. On, trápiac sa vo svojom člne s už prerezanými rukami od rybárskeho náradia, my, prekonávajúc jednu skúšku za druhou v zmysle zodpovednosti a vízie napredovania. Čakal on, čakali sme aj my.

Vtedy vyslovil pamätnú vetu: musím byť svedomitý, lebo kedˇ príde štastie, aby som bol naň pripravený. Svojou dôslednosťou a odvahou porazil veľkú rybu a prišiel na breh ako hrdina. S dorezanými rukami, ale s pocitom, ktorý každý z nás pozná, keď všetko veľké, čo získal a získa, tak len na základe vytrvalej svedomitosti a priam kolosálneho úsilia.

Tu v sále, ak dovolíte, je tých hrdinov viac.

Najskôr sú to tí, ktorí nás viedli na ceste k poznaniu rôznych myšlienkových horizontov. Niektorí viac, niektorí menej, každý podľa toho, na čo mal a ako sa s tým vysporiadal. Patrí im veľká vďaka. Ich postoje a prístupy zostanú vryté v našich pamätiach, a v tých najlepších prípadoch aj vtlačené v našich charakteroch.

Zároveň prejavy rešpektu a úcty patria celému administratívnemu personálu, ktorý od čias nášho príchodu výrazným spôsobom napredoval, odpovedá na výzvy modernej doby, napr. už s dnes možným elektronickým zápisom, fenomén o ktorom naša generácia v prvých rokoch štúdia mohla iba snívať.

Nemenej úctivé prejavy vďaky patria aj najvyšším predstaviteľom fakúlt a vedeniu univerzity. Táto veľkoleposť, dokonalý dekór a duch najprestížnejšej sály sú toho dôkazom. Osobne som mal možnosť absolvovať univerzitné promócie aj v zahraničí a úprimne konštatujem, že dnešná udalosť može byť vzorom. Vážime si to, neberieme to za samozrejmosť. Veď v minulosti na tomto istom mieste za čestnú vedeckú hodnosť „doctor honoris causa" stáli takí velikáni, ako Alexander DUBČEK, Václav HAVEL, Kofi ANNAN a ďalší. V týchto priestoroch boli taktiež privítaní vysokí predstavitelia svetovej spoločenskej i politickej obce, ako napr. François Mitterand a nedávno aj Tony Blair. Oni tu boli iba raz. My, my sme tu prišli ohúrení pred niekoľkými rokmi na imatrikulácie a dnes sme tu po druhýkrát.

Nemenej významnejšia, ak nie najdôležitejša nevysloviteľná vďaka patrí Vám, našim rodičom, starým rodičom a blízkym rodinným príslušníkom. Lebo všetci vieme, že v našej krajine nachádzajúcej sa v srdci starého kontinentu, sú to práve oni, ktorí zohravajú kardinálnu úlohu.

Nie je tajomstvom, že bez ich ekonomickej pomoci v začiatkoch štúdia, ako i niekedy v jeho celej dĺžke je existencia študenta ohrozená. A na mentálnej mape, ich opora bola a stále je nenahraditeľnou a umožnila nám stáť na skale a nie na piesku.

Vážení prítomní,

Počas otvorenia školského roka v septembri 2007, Jeho Magnificencia, pán rektor UK doc. František Gáher, CSc. veľmi presne podčiarkol obavu z vlny exodu našich najschopnejších študentov a tým ochudobňovanie našej krajiny o to najcennejšie, čo máme. Sme si vedomí bremena, ktoré nesieme a chceme sa brániť nepriaznivým vetrom. Zostala nám veľká úloha: niesť toto bremeno a zasiať semeno uvedomelosti v očiach občanov, presvedčiť spoločnosť o užitočnosti a opodstatnenosti vysokoškolských absolventov. Z toho je viac, ako zrejmé, že náš diplom nie je cieľom, ale cestou za inými horizontami.

lj